Drahí bratia a sestry, v každom kostole je svetlo, ktoré sa nezhasína, ani keď je kostol zatvorený, nekoná sa v ňom bohoslužba a nezhromažďujú veriaci. Neodmysliteľným znakom katolíckeho kostola je večné svetlo v blízkosti svätostánku. Jeho nežne blikajúci plamienok označuje reálnu prítomnosť Ježiša Krista v sviatostných spôsoboch. V nich prijímame eucharistické telo Božieho Syna pri svätej omši, ktorá je zároveň slávnosťou jeho zasnúbenia sa s nevestou Cirkvou a tá sa skrze Eucharistiu stáva tiež jeho telom, tak ako sa nevesta so ženíchom stávajú jedným telom uzavretím manželstva. Každá svätá omša je pre nás zmluvným obradom potvrdzujúcim vzájomné vydanie sa a sebadarovanie sa Krista Cirkvi a naše Ježišovi.
Ako židovská nevesta udržiavala po zasnúbení v okne svojej izby horiaci plameň zažatej lampy ako znamenie bdelého a starostlivého očakávania ženícha, kým neprišiel pre ňu, aby si ju priviedol do svojho domu, tak aj my opatrujeme v lampe svojho srdca plameň Božej lásky prijatý krstom do dňa, kým nepríde Pán, aby nás voviedol do večného domu, ktorý pre nás pripravil.
Minulú nedeľu sme slávili sviatok všetkých svätých, spomínam si na zvyk v rodnej obci ešte z detských čias – mnohí ľudia si vo svojich domácnostiach uložili do okien zažatú sviecu ako svetelný signál, ktorý vyjadroval živé spoločenstvo so svätými a živú pamiatku na tých, ktorí vstúpili do večného svetla. Svätý pápež Ján XXIII. si zo svojho diplomatického pôsobenia na nunciatúrach vo viacerých krajinách obľúbil zvyk zažať v okne sviecu ako prejav pripravenosti prijať v dome hosťa – ako zvykneme hovoriť: „Hosť do domu, Boh do domu.“
Aj my sme pozvaní zažať svetlo vo svojom srdci ako znamenie, že sme pripravení prijať v dome svojho srdca hosťa, ktorý nechce do nášho srdca vstúpiť iba v nedeľu na sviatočné stretnutie alebo pri dôležitých životných udalostiach na príležitostnú návštevu, ale chce byť v našom srdci doma každý deň za akýchkoľvek okolností. V duchu slov známej piesne Českého slavíka „Srdcia nehasnú“, prosme dnes Pána o dar emauzskej skúsenosti, o milosť horiaceho srdca. Načerpajme zo slávenia nedele olej Božej milosrdnej lásky do svojich nestálych sŕdc, aby ich dobrý Boh pretvoril na lampu, ktorá je pripravená svietiť jeho dobrom v každej tme života.
Možno si vo výročný deň krstu zažneme svoju krstnú sviecu ako znamenie toho, že patríme Pánovi. Opatrovať krstnú sviecu nie je náročné. Ak by sme však mali od svojho krstného narodenia sa pre nebo udržiavať doma plamienok z krstnej sviece, znamenalo by to pre nás vynaložiť oveľa viac úsilia a starostlivosti ako opatrovať kvitnúcu orchideu v okne alebo sa starať o akvárium. Bratia a sestry, potrebujeme častú návštevu čerpacej stanice, aby sme nezanedbali doplniť olej milosti do lampy svojho srdca, na ktorom Bohu nesmierne záleží. Práve Eucharistia je pre nás zdrojom oleja, ktorý nám dáva schopnosť vydávať svetlo a vyžarovať zo srdca Kristovu lásku. Aj keď je lampa nášho srdca veľmi krehkou nádobou, vďaka sviatostnému servisu pokánia a revíznym kontrolám nášho svedomia, vieme chrániť jej vlastnosti a funkčnosť. Svetlo, ktorým Boh zažal naše srdce, je on sám. Jeho svetlo je večné ako jeho láska k nám. Podľa toho, čím horí naše srdce, svet pozná s kým sme sa zasnúbili. Poďme v ústrety Pánovi, ktorý k nám prichádza cez evanjelium a chce nás nie iba navštíviť, ale prísť k nám a stať sa pre nás darom v Eucharistii. Ako dcéry a synovia svetla obnovme v našej duši svetlo Kristovo prijaté krstom prežívajúc nedeľu ako deň Pána.
Pán s Vami!
Váš duchovný otec Aurel
Najnovšie komentáre