Nedeľný pozdrav 18.10.

Drahí bratia a sestry, milé rodiny, slávime nedeľu, ktorú nazývame misijnou. Je to deň, keď svoje modlitby spolu s kresťanmi na celom svete obetujeme za misijné dielo Cirkvi. Každá bohoslužba je pre nás misijnou slávnosťou. Na jej konci vždy počujeme výzvu: „Iďte v mene Božom.“ Správnejšie by sme mohli povedať, že týmto misijným vyslaním sa naše bohoslužby nekončia, ale vrcholia, pretože Pán, ktorého v liturgii stretáme, nás z chrámu vysiela v Božom mene ísť na misijné polia, ktorými sú všetky oblasti nášho života: prostredie, kde žijeme, pracujeme i odpočívame. Naším misijným územím, je náš panelák, naše sídlisko, pracovisko, či škola. Všade tam nás Pán posiela, pretože všade tam chce prísť v nás, cez našu lásku a cez naše vzťahy, postoje a skutky chce vniesť žité evanjelium do každej oblasti nášho života. Mohli by sme povedať, že najčítanejšie evanjelium, o ktoré sa zaujíma prostredie, v ktorom žijeme, je evanjelium, ktoré píšeme svojimi skutkami. Preto dnešná nedeľa je predovšetkým pozvánkou pre každého z nás, aby sme rečou svojich skutkov nechali hovoriť Boha, ktorému patríme. Sme povolaní byť jeho obrazom, na ktorý nás stvoril. To že bývame vedľa našich susedov, že sme spolupracovníkmi našich kolegov v práci alebo spolužiakmi našich kamarátov v škole, to nie je náhoda, ale Boží zámer, sme súčasťou ich života, pretože cez nás sa ich chce dotknúť Boh svojou láskou. Misijné pole Cirkvi je dnes aj internet, rádio, či televízia, cez ktoré k nám teraz prichádza Kristovo evanjelium, v ktorom nás Ježiš podľa pravdy učí Božej ceste.  

Daždivé dni v posledných dňoch na niektorých miestach pozdvihli vodnú hladinu našich vodných tokov a tečúca voda presiahla hranice svojich brehov. Obrazne povedané opustila svoje misijné územie i určenie a namiesto požehnania priniesla problémy. Pri pohľade na vodnú hladinu môžeme na nej uzrieť obraz vlastnej tváre. No iba vtedy, ak je pokojná. Akonáhle sa rozvíri, stráca schopnosť zrkadlenia obrazu. Aj naše spoločenstvá v rodinách a farnostiach, ktorými preteká rieka Božej milosti, sú spôsobilé zrkadliť Kristovu tvár, ak sú harmonizované evanjeliovou láskou. Jej narušenie je signalizované stratou pokoja. Tá však nenechá čakať na svoje dôsledky. Boh, ktorý si nás vyvolil  a zamiloval, povolal nás do života na svoj obraz. Evanjelium neprichádza k človeku iba v slovách. Ak ho vnášame do každej oblasti svojho života, stávame sa obrazom Božej milujúcej tváre. Neviditeľný Boh sa zviditeľňuje cez lásku k človeku, ktorá nás pohýna nenechať si ju pre seba samých zatvorenú vo vlastnom srdci. Pohýna nás dávať Božie nielen Bohu, ale i človeku vedľa nás.

Farizeji a herodiáni v dnešnom evanjeliu rozvírili hladinu pokoja, ktorý je znakom prijatia Ježiša za centrálny bod každej snahy nášho srdca. Ježiš sa nedá zmiasť ich otázkou a nedovolí, aby voviedli do rozpakov ani tých, ktorí počúvajú jeho učenie. Poslúži si obrazom mince, ktorá má platobnú hodnotu. Dá sa ňou platiť všade, no nie všetko sa ňou dá kúpiť.

Cirkev nerazí vlastné mince s vyobrazením Ježišovej tváre, ale odtláča tvár Ježišovej lásky do každodenných skutkov a rozmanitých prejavov svojej vernosti Bohu. Naše skutky majú hodnotu, ktorá otvára nebo, hoci sa nedá kúpiť. Kristus nám kúpil nebo a s ním všetko, keď za nás zaplatil výkupné na kríži. A platí ho ešte stále aj našimi skutkami, i keď sú len ako drobné mince, ktorými nám dovoľuje podieľať sa na splácaní dane z prijatého milosrdenstva.

Sme Ježišovou mincou, ktorou môže naďalej platiť naše výkupné. A to je naša životná misia, spoločná pre všetkých kresťanov. Naša vernosť evanjeliu mu umožňuje identifikovať sa s nami stále viac a vtláčať obraz svojej tváre do našej. Naše misijné územie je všade, kde žijeme. V každom prostredí, v ktorom sa pohybujeme, chce Ježiš povýšiť prejavy našej drobnej lásky na najhodnotnejšie platidlo, ktoré sa nezdevalorizuje.

Pred piatimi rokmi na misijnú nedeľu 18. októbra 2015 počas synody o rodine pápež František vyhlásil za svätých ako prvý manželský pár v dejinách Cirkvi Ľudovíta a Zéliu Martinových, rodičov sv. Terézie z Lisieux, patrónky misií. Ich blahorečenie i svätorečenie sa konalo na misijnú nedeľu na základe zázraku na ich príhovor, ktorým bolo v oboch prípadoch uzdravenie novorodencov s početnými komplikáciami. Títo manželia okrem osobných, rodinných, zdravotných, výchovných, či pracovných problémov, prežili najťažšie obdobie bolesti, keď im v priebehu štyroch rokov zomreli dvaja túžobne očakávaní synovia, malá dcérka a 5-ročná Helenka. Boli si silno vedomí, že ich deti sú predovšetkým Božie. Zélia napísala vo svojom liste: „Dobrý Boh je Pánom, nemusí ma žiadať o dovolenie. Je to veľké dobrodenie, mať dieťa v nebi. To dieťa je šťastné a to ma utešuje. Nemyslím si, žeby sa trápenia a starosti mohli porovnávať s večnou blaženosťou mojich detí.“

Drahí manželia a rodičia, vaša rodina je misijným územím, na ktoré vás pozval Boh, aby ste v nej boli misionármi jeho lásky a prvými ohlasovateľmi evanjelia. Pripojte sa dnes so svojimi deťmi pri rodinnej modlitbe ruženca k celosvetovej aktivite Milión detí sa modlí ruženec za pokoj vo svete dôverujúc slovám sv. pátra Pia, ktorý povedal, že keď sa milión detí bude modliť ruženec, svet sa zmení. Zažívajúc dôsledky pandémie a iných katastrof vo svete a nepokojov medzi národmi obnovme spoločnú modlitbu ruženca v našich rodinách. Svätí manželia Ľudovít a Zélia sa spolu s deťmi modlili každý deň pri soche usmievajúcej Panny Márie. I nás podľa pravdy učia Božej ceste, nech nám všetkým títo svätí manželia vyprosia milosť silného povedomia, aké mala o svojich rodičoch sv. Terézia, ktorá rada hovorila, že ich život bol viac hoden neba ako tejto zeme.

Najsvätejšia Panna Mária, Hviezda evanjelizácie a Tešiteľka trpiacich, misionárska učeníčka svojho Syna Ježiša, nech za nás oroduje a pomáha nám.

Pán s Vami!

So želaním požehnanej nedele

Váš duchovný otec Aurel

Sv. Ľudovít a Zélia, orodujte za naše rodiny!

You may also like...