Drahí bratia a sestry, v dnešnej bohoslužbe sme dovolili Ježišovi, aby nás vzal so sebou a v duchu vás vyviedol z pohodlia vašich domovov na duchovný výstup na vysoký vrch. Tak ako v evanjeliu pozval so sebou Petra, Jakuba a Jána, tak dnes berie Ježiš so sebou nás do samoty s Bohom, na miesto, kde nám chce dopriať lepšie prežitie Božej blízkosti. Vrch je biblickým symbolom blízkosti Boha a spojenia neba so zemou. Preto Ježiš často odchádza na vrch do samoty, v ktorej nie je sám, ale modlitbou vstupuje do dôverného spoločenstva a jednoty s Otcom. S apoštolmi vystúpil na horu Tábor. Aj s nami kráča deň čo deň a chce nás priviesť – a to nielen teraz počas nedeľnej liturgie, ale v každom dni – k skúsenosti, v ktorej je človeku dobre s milujúcim Bohom.
Ak by sme vystupovali na horu Tábor, mali by sme možnosť spoznať zážitok pútnikov vo Svätej zemi, ktorí kráčajúc touto horou počas celého výstupu nemajú možnosť vidieť cieľ svojej cesty, zo žiadneho miesta na tejto trase nie je vrchol hory viditeľný. Ostáva v nedohľadne a my nevieme odhadnúť, koľko nám ešte chýba do cieľa. Tak je to i v našom živote. Náš život je kráčaním s Ježišom, ktorý nás sprevádza a vedie do cieľa životnej cesty. No aj keď zo žiadneho miesta v našom živote a v žiadnom dni neuvidíme cieľ nášho života, v žiadnom z nich nás Ježiš nenechá samých a bude s nami, kým nás neprivedie do definitívneho cieľa, do večného spoločenstva s Bohom, v ktorom človek spozná absolútne dobro.
Zdolať náročný výstup na vysoký vrch znamená získať nový pohľad na miesta, z ktorých sme vyšli. Aj Ježiš, ak by sa obzeral späť, mohol by v diaľke vidieť mesto, z ktorého vyšiel. On vedel, že Nazaret je iba jeho prechodným domovom, a preto spiatočné pohľady ho neodradili od napredovania k cieľu, ktorý bol jeho očiam neviditeľný. Ísť za Ježišom neznamená stáť a obzerať sa späť, ale kráčať k naplneniu požehnania s pozývajúcim Pánom, ktorý nás povolal svätým povolaním. Pohľad z vrcholu hory je oslobodený od toho, čo sa nám zdalo nemožné a to, čo sa nám javilo ako neprekonateľná skutočnosť, je zrazu zanedbateľnou čiastočkou. Všetko tam dole sa zdá ako miniatúra nášho sveta, v ktorom sa namáhame a pracujeme na dosiahnutí svojich cieľov. Zisťujeme, že žijeme vo svete, v ktorom máme k sebe blízko. Nič z toho, čo sa nám javilo nad naše sily, nie je neprekonateľné. Vrch Tábora však odkrýva väčšiu odmenu. Ježišovi učeníci tu už vidia iba Ježiša. Nič ich neodpúta od neho.
Ježiš ich priviedol na zážitkovú horu, aby ich pripravil na iný horský výstup, keď ho budú sprevádzať na horu utrpenia a jeho potupnej smrti, z ktorej im neponúkne výhľad na to, čo je dole, ale otvorí im nedosiahnuteľné nebo. Na tábore ich zahalil oblak, v ktorom počuli hlas Otca a nevideli nikoho, iba Ježiša, no na Kalvárii ich zahalila tma, v ktorej by sa bez skúsenosti z Tábora stratili. Táto silná skúsenosť im nedovolila utiecť z Kalvárie. I nás chce Ježiš touto bohoslužbou priviesť na miesto nového videnia našej reality, ktorú práve žijeme. Preto i nás Ježiš vovádza do atmosféry silnej skúsenosti viery a vedomia jeho blízkosti, aby sme nezutekali z bolestných križovatiek nášho života. Chce nám pomôcť, aby sme ho v spleti našich problémov a utrpenia, i v súčasnej situácii celosvetovej pandémie, dokázali vidieť medzi nami. Dnes sa Ježiš premieňa pred našimi pohľadmi vo všetkých trpiacich a chorých na nemocničných lôžkach. Premieňa sa i v každom z nás. On premieňa nielen chlieb na svoje telo, ale i nás robí svojimi údmi – toto je Kristova premena, ktorou nás robí svojím telom v tomto svete ranenom hriechom, kým neoslávi svoju milovanú nevestu Cirkev po svojej pravici v sláve neba.
Na našej celoživotnej púti sme vtiahnutí do Kristovej blízkosti ako Peter, Jakub a Ján, ktorých Ježiš berie so sebou do samoty, v ktorej sa pred nimi premieňa. Toho, ktorý s nimi kráča cestou ľudskej biedy vidia na vrchole hory v plnej sláve. Ich zaprášený spolupútnik im žiari ako nové slnko. Táto skúsenosť je pre nich novým svitaním. V jeho svetle sa môžu smelo vydať na chodníky zatienené vlastnou obmedzenosťou a ťarchou svojich slabostí. Ani jeden z nich nezostal hore vo vytržení a netúžil po ďalšej extáze. Ich požehnanie a povolanie sa naplní po zostúpení z vrchu, na ktorom sa premenil nie Ježiš, ale jeho učeníci, ktorí napriek rušivým vplyvom vidia už iba Ježiša. Ak si doma prečítame ďalšie verše z evanjelia nasledujúce po udalosti premenenia, spoznáme prvý zážitok učeníkov po zídení z Tábora. Stretnú sa s otcom posadnutého chlapca, ktorého Ježiš oslobodí od spútania zlým duchom. Tým nám Ježiš ukazuje, čo je skutočným cieľom našej pôstnej premeny, na ktorú sme sa podujali počas týchto milostivých dní Pôstu. Naším povolaním je budovať vzájomné dobro, ale ešte skôr odstraňovať prítomné zlo. Svojimi pôstnymi predsavzatiami sme sa rozhodli nielen vystúpiť do Božej blízkosti na vrcholy oslnené jeho milosrdenstvom, ale i zísť do tieňov v údolí vlastných pochybení na ceste vytrvania vo viere a vernosti v láske.
Drahí bratia a sestry, nezíďme po tomto pandemickom pôste na naše vyšľapané životné chodníčky nepremenení! Pán s Vami!
Váš duchovný otec Aurel
Najnovšie komentáre