Homília arcibiskupa Mieczysława Mokrzyckeho pri prijatí relikvie sv. Jána Pavla II.

Pri príležitosti 100. výročia narodenia sv. Jána Pavla II. zverejňujeme homíliu ľvovského arcibiskupa – metropolitu Mons. Mieczysława Mokrzyckeho zo slávnosti prijatia relikvií svätého pápeža pre Kostol Svätej Rodiny v Košiciach 1. marca 2020:

Milovaní v Kristu Pánovi, Bratia a Sestry!

Ešte stále v nás pretrvávajú dojmy zo svätorečenia dvoch pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II., ktorých kanonizoval pápež František v prítomnosti svojho predchodcu, emeritného pápeža Benedikta XVI., ako aj celého spoločenstva všeobecnej Cirkvi, naplnené veľkou radosťou.

Táto radosť, ktorá znova zjednotila ľudí a pripomenula nám z nedávnej minulosti postavu Svätého Jána Pavla II. a Jeho náuku, sa rozšírila z Námestia svätého Petra po celom svete a nesie modlitbu vďakyvzdávania, vyplývajúcu z túžby srdca a množstva milostí pre svätosť života človeka, o ktorom bolo povedané, že hoci bol pápežom, nikdy neprestal byť človekom.

Do tejto modlitby vďakyvzdávania sa pripája vaša farnosť, cez prah ktorej prinášame relikvie svätého Jána Pavla II.

Pripomínajúc si slová Jána Pavla II.: “Svätí nás neprosia, aby sme ich oslavovali, ale nasledovali,” sa preto s pocitom záväzku pýtame: “Čo nás učí svätosť tohto neobyčajného Ježišovho učeníka 21. storočia? Kým bol a kým sa má stať pre nás?”

Ján Pavol II. bol výnimočným človekom, a napriek tomu, že bol takým istým človekom ako my, zároveň bol iným, odlišný svojím správaním, postojmi, spôsobom rozprávania alebo reagovania. Akýmsi zvláštnym spôsobom vyžaroval charizmu pôsobiacu na iných. Stojac pri ňom, bolo cítiť pokoj, pocit bezpečia, láskavosti.

Ako sa to stalo? Odkiaľ čerpal toľko síl? Odkiaľ mal v sebe túto zvláštnu charizmu? K tomu všetkému dorastal už od začiatku svojho života. V mladosti bol usilovným a svedomitým študentom, získal vedomosti, vďaka ktorým bol potom pripravený prijať zodpovedné úlohy.

Keby sme mali hovoriť o spôsobe bytia, tak je určite potrebné povedať, že to bol človek viery, ktorého myšlienky sa neustále obracali k Bohu. Bola to akoby nepretržitá modlitba.

Hlboko do srdca sa mu vpísali slová sv. Anzelma: „Kŕmim vás tým, čím sám žijem”. Ako kňaz si bol vedomý, že „služba slova je zjavením toho, čo bolo najprv pripravené v modlitbe”, že „pravdy hlásané musia byť vnútorne prežité, musia sa nájsť najprv v priestore modlitby, meditácie”. Preto nikdy nešetril časom na modlitbu, vždy ho musel mať toľko, koľko uznal za vhodné. Bol pre neho najdôležitejší a nikdy ho neobetoval na úkor iných úloh. Nikdy nezačal deň ani prácu, aby sa najprv nepomodlil.

Hneď po prebudení sa zo spánku sa modlil desiatok ruženca, ležiac v tvare kríža vo svojej spálni. Až potom išiel do kaplnky k rannej modlitbe a na rozjímanie. Každý deň sa modlil veľmi jednoduchým spôsobom: modlil sa celý Ruženec a spieval Hodinky. Vieme, ako to robil, pretože nás na to pripravoval, aby sa aj pri konci svojho života modlil, počúvajúc nás.

V živote modlitby Jána Pavla II. nás udivuje evanjeliová jednoduchosť. Často hovoril ľuďom – modlím sa za teba, budem pamätať. Raz sa zdôveril, že sa stále modlí za tých ľudí, s ktorými sa má stretnúť a nezabúda na nich ani po stretnutí. Svätému Otcovi písali listy s prosbami o modlitbu ľudia z celého sveta, tieto prosby boli prepísané na samostatný lístok a dávali sa do jeho súkromnej kaplnky. Lístky sme dávali na kľakadlo a koľkokrát Pápež prichádzal do kaplnky, brával ich do rúk, čítal, často nad nimi robil znak kríža a raz v týždni na tieto úmysly slúžil Svätú omšu.

Byť na kolenách pred Bohom znamená predovšetkým byť na kolenách pred Ježišom Kristom Eucharistickým. Preto bola Svätá omša pre Svätého Otca najdôležitejšou a najsvätejšou vecou, bola centrom jeho života a každého dňa. Dosvedčujem, že ako kňaz nikdy nevynechal Najsvätejšiu obetu. Každý deň na Svätú omšu pozýval hostí a po Svätej omši si nachádzal čas, aby sa s každým privítal a daroval mu svoj pápežský ruženec.

Jeho zaľúbenie v Eucharistii sa prejavovalo v zotrvávaní pri nohách Krista skrytého v Najsvätejšej Sviatosti. Každý deň sa modlil veľmi veľa v kaplnke a každý štvrtok sa modlil „svätú hodinku”, počas ktorej svoje meditácie prepletal eucharistickými piesňami, tie si sám nôtil či spieval. Chcem podotknúť, že Svätý Otec sa nikdy nevzdal tejto svätej hodinky, dokonca ani počas svojich apoštolských ciest do zahraničia. Organizátori vedeli, že mu musia nechať čas na ich vykonanie. Presne to isté to bolo v piatky, keď musel mať rezervovaný čas na krížovú cestu, inak im Svätý Otec oneskoril celý program o hodinu.

V sviatosti Eucharistie Ježiš Kristus, Vykupiteľ človeka, sprítomnil svoju spasiteľnú obetu, ktorú vykonal na oltári kríža. Preto eucharistická nábožnosť v živote Jána Pavla II. bola spojená s láskou k Ukrižovanému Ježišovi. Tajomstvo utrpenia Ježiša a Jeho Matky mal vštepované už od detstva a zachoval si ho aj ako kňaz na kalvárskych chodníkoch, čo sa prejavilo vykonávaním Krížovej cesty každý piatok, a to nie iba v čase Veľkého Pôstu. Boli sme povzbudení svojím Pápežom, ktorý kľačal na podlahe svojej kaplnky alebo na terase Apoštolského Paláca pred zastaveniami Krížovej cesty. V čase Veľkého pôstu sa zjednocoval s trpiacim Kristom, spievajúc spolu s nami vo svojej pápežskej kaplnke piesne o Jeho umučení a Horké Žiale (Lamentácie, Náreky).

Vo svetle toho, čo bolo povedané, môžeme tvrdiť, že Svätec zostával na kolenách pred Bohom, žil s Bohom a pre Boha. Kto sa s Ním stretol, hneď si mohol všimnúť jeho hlboké zjednotenie sa so Stvoriteľom. Kontakt s Jánom Pavlom II. nás približoval k Pánu Bohu. Človek bol nejako vtiahnutý do tajomstva Božej prítomnosti. Veľakrát som stretol ľudí, ktorí zdôrazňovali, že z Neho vyžarovalo svetlo. Všetko to vyplývalo z hĺbky Jeho zjednotenia sa s Bohom skrze modlitbu. Nedelil svoj život na prácu a modlitbu. On sa tým všetkým modlil, jednoducho jeho život bol modlitbou.

Často sme ho videli sústredeného, dokonca aj keď prechádzal sektormi pomedzi zástupy ľudí a pozdravoval ich, taktiež sa modlil. Keď prichádzal na audiencie alebo sa premiestňoval na iné stretnutia, vždy to robil v sústredení. A preto, keď sa ho jeho sekretár, Stanislaw Dziwisz, chcel niečo opýtať, ak bolo potrebné, najprv sa ho vždy spýtal, či ho môže vyrušiť, lebo vedel, že sa modlí.

V živote modlitby Jána Pavla II. nás prekvapuje evanjeliová jednoduchosť. Niektoré z foriem zbožnosti, cez ktoré Svätý Otec prejavoval svoju lásku Kristovi a Jeho Matke, patria do tzv. ľudovej zbožnosti. On – človek vysokého vzdelania, s dušou umelca – sa nehanbil nosiť škapuliar a prejavovať jednoduché formy zbožnosti.

V „Hodinkách k Nepoškvrnenému Počatiu Najsvätejšej Panny Márie”, v ľudových piesňach, ako napr. poľské koledy na Vianoce, dokázal rozoznať „bohatstvo teologické a zároveň biblické”. V mesiaci máji a v júni sme spievali po večeri na terase, kde bola kaplnka Panny Márie Fatimskej, Litánie Loretánske a Litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Spomedzi mnohých foriem pobožností, bolo obzvlášť blízke jeho srdcu putovanie do Mariánskych svätýň, ktoré sa začalo už v detských rokoch a potom už ako Pápež si vyberal svoju apoštolskú službu cez putovanie do Mariánskych Svätýň. Preto ťažkosti a utrpenia, ktoré mu v živote nechýbali, ho nezlomili, ale posilňovali ho v oddanosti Bohu, v tom Jeho osobnom: Totus Tuus ego sum – „Som celý Tvoj!“

Doteraz som hovoril, že svätý Ján Pavol II. sa vyznačoval modlitbou, pokorou, ale chcel by som zdôrazniť, že Svätý Otec bol predovšetkým človekom. Myslel stále na druhého človeka, bol starostlivý, odtiaľ je jeho učenie o ochrane života, práve na prácu, slobode, hodnote človeka. Osobitnou starostlivosťou zahŕňal najmä deti, mládež, trpiacich. Pri jeho službe nikdy nechýbali stretnutia s nimi, nepodceňoval nikoho, žiadny problém alebo prosbu. Snažil sa vždy každú záležitosť zvážiť a žiadnu nenechať bez vyriešenia. Ako krakovský biskup sa do jedenástej hodiny modlil v kaplnke a následne prijímal tých, ktorí sa s ním chceli stretnúť. Vždy s pozornosťou a trpezlivosťou počúval každého, nikdy nedával najavo, že sa ponáhľa, alebo že má dôležitejšiu prácu. Nikdy tiež nikoho nekritizoval, ani nehodnotil druhých v prítomnosti iných ľudí. Nerobil si z iných žarty. Môžeme povedať, že celý život, celé vystupovanie Svätého Otca bolo veľmi pôsobivé.

Pamätám si, že na jednej audiencii pre Poliakov bolo trochu zmätku z dôvodu veľkého počtu osôb v Klementínskej sále a Svätý Otec, prechádzajúc pomedzi ľudí sa na istom mieste, podľa jeho úsudku, nezvítal  alebo dostatočne nepozdravil Matku jedného z kňazov. Po skončení audiencie mi povedal: „Mieciu, povedz o. Hejmovi, aby ešte raz priviedol ku mne Matku toho kňaza, lebo som sa s ňou dostatočne neprivítal”. Samozrejme som mal problém vedieť o koho ide, ale o. Hejmo rýchlo identifikoval tú osobu. Keď sme sa s ňou rozprávali, nemala pocit, že si ju Svätý Otec dostatočne nevšimol, ale bola rada, že mohla stisnúť jeho ruku, pobozkať prsteň.

Veľmi ma vtedy oslovila pozornosť a citlivosť Svätého Otca na to, čo robí; že to nie je iba niečo povrchné, ale každé stretnutie je rozhovor s človekom.

Moji drahí! Naše srdcia napĺňa radosť z toho, že svet nezabudol na Jána Pavla II. Po jeho svätorečení prosí veľa ľudí o relikvie, o modlitbu pri jeho oltári. Môžem povedať, že Svätý Otec je naďalej živý, a to v nás. Myslíme naňho pobádaní srdcom, túžbou byť človekom Božím tak, ako ním bol On – náš Svätý Otec. Zároveň chceme vyjadriť Pánu Bohu poďakovanie, že je možné stať sa človekom krásnym a dobrým. Okrem toho sa v našich spomienkach na Svätého Otca ukrýva jeho prosba, aby sme sa my sami mohli stávať lepšími, aby sa lepšími vďaka Božiemu požehnaniu stávali tiež naši blízki, rodáci, vlasť, ako aj celý svet; aby sa všetko stávalo lepším vďaka účinkovaniu Božej milosti.

Nasledujme preto svätého Jána Pavla II., pretože sme mohli vidieť, v čom spočíva kráčanie k svätosti! Nech nás teraz táto blízkosť svätého Jána Pavla povzbudzuje ku svätému životu, k účasti na svätej omši, k spovedi, svätému prijímaniu, každodennej modlitbe.

Ján Pavol II. neustále opakoval, že pravdiví učeníci Krista sú zakorenení v hĺbke svätosti. A naučil nás jednoduchú modlitbu za svätosť: Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, mojimi slabosťami, ale urob, aby som sa stal takým, akým túžiš, aby som bol. Moji drahí! Dnes nemôžeme mať žiadne pochybnosti o účinnosti tejto modlitby. Dnes by si ju každý z nás mal zobrať za svoju. Amen.

K akému Svätému ste dnes prišli, takého Svätého vám dnes zanechávam. Amen. 

Share

You may also like...