22. januára slávime Nedeľu Božieho slova, preto vám ponúkame nasledujúce texty rodinnej pobožnosti a prejavenia úcty Svätému písmu obradom intronizácie Biblie vo vašej domácnosti. V posynodálnej apoštolskej exhortácii Verbum Domini čítame:
„Z veľkého snubného tajomstva vyplýva neodňateľná zodpovednosť rodičov voči svojim deťom. K autentickému otcovstvu a materstvu patrí aj komunikácia a svedectvo o zmysle života v Kristovi: prostredníctvom vernosti a jednoty rodinného života sú rodičia pred vlastnými deťmi prvými hlásateľmi Božieho slova. Cirkevné spoločenstvo ich musí podporovať a pomáhať im, aby rozvíjali v rodine modlitbu, počúvanie Božieho slova, poznanie Biblie. Preto synoda vyjadruje prianie, aby v každej domácnosti bola Biblia a aby ju rodina uchovávala dôstojným spôsobom, aby ju mohla čítať a modliť sa s ňou. Synoda tiež odporučila utváranie malých spoločenstiev medzi rodinami, v ktorých sa rozvíja spoločná modlitba a meditácia nad primeranými pasážami Svätého písma.“ (č. 85)
V rámci Nedele Božieho Slova – alebo v niektorý deň krátko po nej – sa večer zíde doma celá rodina okolo hlavného stola, na ktorý umiestni kríž a obraz Panny Márie, sviečku a Bibliu. Jeden z členov rodiny zapáli sviečku a povie:
Kristus, Svetlo sveta
Odpovedáme:
Bohu vďaka
Potom niekto ďalší prednesie nasledujúcu modlitbu, ktorú napísal kardinál François-Xavier Van Thuan (text môže byť rozdelený na niekoľko častí, aby sa tak do čítania mohlo zapojiť viac členov rodiny):
Duch Svätý sa ťa úplne zmocnil, Panna Mária. Prebýva v tebe, žije v tebe, v tebe uskutočňuje najväčšie dielo v dejinách: „Slovo, ktoré sa stalo telom“. Koná v tebe slobodne. Ty mu patríš…
Nauč ma počúvať Ducha: „Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10,20).
Nauč ma zveriť sa Duchu: „Sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26).
Nauč ma nechať Ducha vo mne slobodne konať: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi“ (Rim 8,14).
Ľudský duch nemôže tomu všetkému porozumieť. Iba meditácia nad Božím slovom nás môže voviesť do tohto tajomstva. Iba Boh môže odhaliť, kto je jeho Duch a aká mocná i sladká je jeho činnosť v našich dušiach.
Príď Duchu Svätý.
Odpovedáme:
Amen.
Niekto z členov rodiny vezme Bibliu, otvorí ju a prečíta nasledujúci text:
Počúvajme Božie slovo z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 24,13-35)
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“
Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.
Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Po prečítaní každý člen rodiny pobozká Bibliu a nasleduje chvíľa ticha, meditácie nad prečítaným textom a osobnej modlitby.
Potom niekto z prítomných prečíta nasledujúci komentár:
Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje“. To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva?
Ježiš. Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: „A my sme dúfali, ale…“ (v. 21). Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej. Ježišk nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je. Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame. […] My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred.“ Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!
(pápež František, Generálna audiencia 24. mája 2017)
Po prečítaní komentára sa všetci spoločne pomodlia modlitbu Pána:
Otče náš…
Po modlitbe vezme otec rodiny knihu Biblie a urobí s ňou znamenie kríža ako požehnanie pre celú rodinu.
Potom zhasne sviečku a povie:
Zostaň s nami, Pane, teraz a navždy.
Odpovedáme:
Amen.
Biblia potom môže zostať vystavená na dôstojnom mieste v izbe.
Najnovšie komentáre